Štvorbôčik rozložitý

Stručný popis druhu

Botanický názov

Štvorbôčik rozložitý

Latinský názov

Tetragonia expansa

Family

Tetragonaceae

Origin

New Zealand

Agricultural classification

eafy vegetables

Plant height

to 1 m

Plant width

0.5-0.75 m

Exposure

undemanding

Temperature requirement

cold-resistant

Údržba

medium

Water requirement

medium

Soil requirement

undemanding

Soil pH

5.8 – 7.5

Edible part

top sprouts

accessibility

Použitie

- podobne ako špenát

Nutričné zloženie a význam vo výžive

Čerstvé výhonky štvorbôčika rozložitého sa môžu konzumovať surové, ale listy sa zvyčajne varia. 100 g listov obsahuje 94 g vody, 1,5 g bielkovín, 0,2 g tukov, 2,5 g sacharidov, 58 mg Ca, 28 mg P, 0,8 mg Fe, 4400 IU vitamínu A, 0,04 mg tiamínu, 0,13 mg riboflavínu, 0,5 mg niacínu, 15 ug kyseliny listovej a 30 mg kyseliny askorbovej. Poskytuje 59 kJ/14 kalórií (Grubben, 2004). Veľká časť vápnika v tejto rastline je prítomná vo forme oxalátov a nie je dostupná pre ľudské telo. Konzumácia v surovom stave sa neodporúča kvôli vysokému obsahu saponínov (Grubben, 2004). V referenčnom množstve 100 g je štvorbôčik rozložitý obzvlášť bohatý na vitamín K. Výskumy na laboratórnych zvieratách dokázali, že celá rastlina má výraznú antiulcerogénnu (protivredovú) aktivitu. Za účinné látky boli určené sterylglukozidy a cerebrozidy (Grubben, 2004). Štvorbôčik rozložitý je teda bežnou záhradnou rastlinou s potenciálnym medicínskym využitím (Aphis, 2004 ; Grubben, 2004; Roskruge, 2011).

Nároky na prostredie, hnojenie a zaradenie do osevného postupu

Štvorbôčik rozložitý preferuje podmienky s miernou vlhkosťou, ale existujú dôkazy, že je odolný voči suchu (Hara et al., 2008). Vyskytuje sa na dunách, plážach, slaných močiaroch a iných pobrežných lokalitách (Abe, 2006; Roskruge, 2011). Rastliny sú primerane odolné voči soli, aj keď mladé rastliny nemusia vydržať tak silnú zasolenosť pôdy ako dospelé rastliny. Štvorbôčik rozložitý je tiež tolerantný voči rôznym typom pôdy, preferuje pH 5,8-7,5 (Roskruge, 2011). Uvádza sa, že preferuje miesta bez mrazu (Grubben, 2004; Roskruge, 2011), i keď v niektorých pôvodných lokalitách výskytu môže rásť i na oveľa chladnejších miestach (napr. Wisconsin, Connecticut, Oregon a Washington v USA alebo Suffolk v Spojenom kráľovstve). Tento fakt naznačuje, že pokiaľ počas vegetácie semená stihnú dozrieť, mrazivé teploty ich nepoškodia (Buddenhagen, 2014).

Z pohľadu hnojenia by mala byť pôda dostatočne zásobená živinami, aby sa dosiahol rýchly rast plodiny. Dusíkaté hnojivo je vhodné aplikovať vo forme bočnej zálievky (ku rastline) za účelom stimulácie opätovného rastu po zbere. 30 t/ha zozbieraných výhonkov spotrebuje približne 60 kg N, 15 kg P₂O₅ a 105 kg K₂O. Celková odporúčaná aplikácia hnojiva na 1 ha je 100 kg N, 25 kg P₂O₅ a 150 kg K₂O.

Z pohľadu osevného postupu by sa štvorbôčik rozložitý nemal pestovať po zemiakoch ako ani v ich blízkostí, nakoľko majú niektoré spoločné patogény. Naopak, do osevného postupu sa odporúča začleňovať plodiny z čeľade Brasicaceae, aspoň v intervale raz za tri roky, nakoľko doposiaľ neboli zistené žiadne spoločné pôdne patogény (Roskruge, 2011). Medzi ďalšie plodiny s ktorými je vhodné štvorbôčik striedať patrí Amaranthus sp. a Zea sp.

Pestovanie

Štvorbôčik rozložitý sa pestuje zo semien, ktoré sa ľahko produkujú. Semená sú tvrdé a je ich možné veľmi dlho skladovať bez straty životaschopnosti. Na výsadbu jedného ha pôdy sa používa cca 15 kg semien. Pozvoľné klíčenie semien môže byť nepravidelné v intervale do 20 dní (Roskruge, 2011). Pre zabezpečenie jednotného klíčenia je preto odporúčané semená pred výsevom 24 hodín vo vode. Pokiaľ plánujeme kultúru zakladať z priesad, následne semená v sadbovačoch prisýpame 1-4 cm hrubou vrstvou zeminy. Priesady sa na stanovištia vysádzajú keď majú 6-7 listov, do vzdialenosti 30-50 cm od seba v rade a 100 cm medzi riadkami. Namočené osivo je možné vysievať aj priamo na pole. Propagácia prostredníctvom stonkových odrezkov sa nepraktizuje. Pretože počiatočný rast rastlín je pomalý, mladý štvorbôčik rozložitý môže byť zo začiatku vegetácie pestovaný kontinuálne v striedavých radoch s ďalšiu zeleninou s krátkym vegetačným obdobím (Grubben, 2004). Rastliny počas kultivácie dosahujú v závislostí od počasia zberovú fázu za 50-55 dní od dňa výsevu (Roskruge, 2011).

V dospelosti jedna rastlina ľahko pokryje 1 m² pôdy, mulčovanie nie je potrebné. Kultúra dobre konkuruje burine, čo robí elimináciu burín zbytočným úkonom. Hoci je kultúra odolná voči suchu, za účelom vysokej produkcie kvalitnej biomasy, je potrebné ju v období sucha zavlažovať (6 mm vody/deň). Keď sa porast dostane do neuspokojivej kondície, je možné staré rastliny šetrne odstrániť vytiahnutím. Do produkčnej fázy veľmi rýchlo vstúpia nové podrastové rastliny rastúce zo samovýsevov (Grubben, 2004).

Zber začína, keď centrálna stonka a bočné výhony narástli do výšky a dĺžky nad 0,30 m, a to približne 6-8 týždňov po vyklíčení. Rastové vrcholy dlhé 150-200 m sa zrezávajú ručne alebo mechanizovane. Rastlina na zber zareaguje obrašenín, pričom ďalší zber môže byť realizovaný v týždenných intervaloch počas obdobia niekoľko mesiacov. Pri pravidelnom zrezávaní môže byť rastlina v teplých lokalitách sveta krátkoveká trvalka. Staršie listy vrátane stoniek a semien sa nekonzumujú, pretože majú horknú chuť a vláknitú textúru.

Prvý zber býva obyčajne na úrovni okolo 1 kg čerstvých výhonkov na m², nepretržitým zberom v pravidelných intervaloch po dobu 3-4 mesiacov sa pohybuje celkový výnos čerstvej biomasy na úrovni asi 3 kg z m² (Grubben, 2004).

Choroby a škodcovia

Tento druh je známy svojou náchylnosť na celý rad vírusových ochorení, vrátane Potato Andean mottle comovirus a vírusu kučeravosti listov repy (Beet leaf curl rhabdovirus) (EPPO, 2011). Náchylnosť druhu na rôzne vírusové poškodenie bola preukázaná vo viacerých krajinách sveta počas riešenia rôznych výskumných úloh.

Okrem vírusových ochorení je druh často napádaný hubovými chorobami; na Novom Zélande prioritne hrdzou Puccinia tetragonia, syn. Uredo novae-zelandiae (McKenzie, 1998). Tetragonia spp. je primárny hostiteľ tohto druhu hrdze. Hoci táto choroba rastlinu nezabije, listy sú nepredajné a nepoužiteľné. Medzi ďalšie významné patogény patria čierna pleseň (Alternaria alternata), pleseň sivá (Botrytis cinerea), škvrnitosť Cercospora sp., Helminthosporium sp. a praslenovka lucernová (Verticillium alboatrum) (Duncan, 2004).

Medzinárodný výskum potvrdil, že medzi škodcov patria háďatká (Meloidogyne hapla, Meloidogyne incognita), ktoré napádajú korene rastlín čím následne spôsobujú škody na úrodách (Duncan, 2004). Z vošiek sa považujú za významných škodcov voška bavlníková (Aphis gossypii) a voška broskyňová (Myzus persicae) (Knight, 2001). Silné napadnutie voškami môže deformovať listy. Vošky môžu byť súčasne vektorom vírusov. V niektorých lokalitách môžu spôsobiť poškodenie kultúr aj rôzne druhy roztočov a slimákov.